Nočná orchidea Bulbophyllum nocturnum

Bulbophyllum nocturnum je druh epifytickej orchidey, ktorá rastie v v dažďových pralesoch New Britain patriacej k Novej Guinei, v nadmorskej výške 240 až 300 metrov (790 – 980 stôp). Bola popísaná v roku 2011, a je známa ako prvý druh orchidey, ktorá kvitne  počas jednej noci, a uzavrie svoje kvety v priebehu rána.

Popis

Bulbophyllum nocturnum má listy až 6,2 cm (2,4 palca) dlhé a 3,2 cm (1,3 palcov) široké. Kvitnúce stonky sú len 5 mm dlhé na nich kvetenstvo obsahuje jednu kvetinu. Kvety sú asi 2 cm (0,8 palca) dlhé, s „žltkasto zeleným“ kalichom, s červeným odtieňom v blízkosti základne; pysk je tmavo červený, zatiaľ čo tyčinky „žlté zafarbené do červena“; okvetné lístky sú sivasté.

Predpokladá sa, že B. nocturnum je jediný druh orchidey kvetnúci počas noci.

Ďalšie druhy orchideí, Dendrobium amboinense, niekedy otvorí svoje kvety o polnoci a zavrie ich pred poludním, zatiaľ čo iné zdroje uvádzajú, že jej kvetysa otvoria na úsvite. Zostáva neisté, ako je B. nocturnum opeľovaný, pretože kvet je tak krátko otvorený.

Bulbophyllum je najväčší rod v rodine Orchidaceae, a jeden z najväčších rodov kvitnúcich rastlín. B. sect. Epicrianthes je časť rodu zahŕňajúci 38 druhov, z ktorých 18 sú endemické na Novej Guinei. Kvety v tejto časti boli opísané ako „bizarné“, s príveskami z okvetných lístkov často spojených s dlhými, jemnými stonkami a prívesky pripomínajú formy slizu, ako Arcyria a Stemonitis.

Kríženec orchideí Cambria

Cambria orchidea je hybridná, s nádherným farbami, pre ktoré sa stáva veľmi populárnou. Jej pestovanie nie je príliš ťažké, pestujú sa pri priemernej teplote vo väčšiny domácností. Sú tiež známe ako Beallara orchidey, a jeho rodičmi sú Odontoglossum, Cochlioda Lindl, Brassias, Miltonias a Oncidiums.

Cambria je obchodný názov pre medzirodových krížencov medzi týmito rodmi orchideí, patriaci do čeľade Orchidaceae, podčeľade Epidendroideae, a podkmeňov Cymbidieaetribe, Oncidiinae a to:

  • Odontoglossum, Kunth 1816
  • Oncidium, Sw.
  • Miltonia, Lindl. 1837
  • Cochlioda, Lindl. 1853
  • Brassia, R. Br. 1813

V roku 1911 pán Charles Vuylsteke vytvoril prvý hybrid orchideje medzi Odontoglossum crispum x Miltonia x Cochlioda noetzliana nazývaná Vuylstekeara v jeho počesť.

Asi o desať rokov neskôr krížením Vuylstekeara a Odontoglossum Clonius sa objavil Vuylstekeara Cambria Plush, vydaný Kráľovskej záhradníckej spoločnosti a Americkej Orchid spoločnosti.

Od tej chvíle bolo vytvorených veľa nádherných krížencov a termín Cambria sa v súčasnej dobe používa pre veľkú skupinu hybridných orchideí s krásnymi strakatými a pestrofarebnými kvetmi.

Charakteristika
Orchidey Cambria  majú úplne pretiahnuté pahľuzy, z ktorých sa rozvíjajú listy a dlhé kvetinové stonky. Kvetenstvo má tri až sedem kvetov. Na konci obdobia kvitnutia orchidea vytvára novú pahľuzu, môže vytvoriť novú rastlinu.

Tieto vždyzelené orchidey môžu mať kvety so širokou škálou farieb a tvarov. Obvykle sú veľké a hýria nádhernými farbami, veľmi sýte, tmavo červené, fialové alebo oranžové, rôzne škvrnité s bielou.

Cambrie kvitnú na jar, v lete a na jeseň, v závislosti od podmienok prostredia. Tieto rastliny sú veľmi rozšírené a veľmi ľahko sa pestujú.

Puky kvetov na orchidei opadali

Zalievam, hnojím, premiestňujem, starám sa o ich blaho všemožne sa snažím, aby mi orchideje vykvitli, a keď sa už konečne objavili puky tak všetky zrazu ožltli, uschli a odpadli.

PREČO?

Samozrejme možností je viac:

  • orchidea bola premiestnená a tým bola oslabená (všetky svoje sily vynaložila prispôsobeniu sa)
  • v blízkosti boli jablká či iné ovocie, ktoré pri zrení produkujú etylén, to má tiež za následok opad pukov.
  • Phalaenopsisom väčšinou opadajú puky z dôvodu slabého svetla v zimnom období – mať Phalaenopsis počas zimy pri okne, ale nesmie sa ho dotýkať. Pozor pri vetraní na chlad.
  • rosenie – pozor, aby sa voda nedostala na kvety, lebo iste zvädnú a následne opadajú.

Vanilka chutná orchidea

Vanilka pravá (Vanilla planifolia), ktorá je jedinou úžitkovou orchideou.
Predstavuje jednu z najprimitívnejších orchideí, ktorá rastie ako liana a pochádza z Mexika. Dosahuje výšku až 15 metrov, k svojmu rastu potrebuje podporu, preto sa šplhá po tropických stromoch.
Pestuje sa pre tobolky, takzvané vanilkové struky, ktoré sú žiadané na celom svete pre lahodnú príchuť a vôňu.  Rastliny začínajú plodiť až v treťom roku, celkovo sa tieto rastliny pestujú až dvanásť rokov na jednom stanovisku.

História

Už Aztékovia objavili výnimočnosť vanilky a už oni vanilku pestovali a používali ako dochucovadlo jedál. V 16. storočí španielsky dobyvateľ Kortéz vanilku doviezol do Európy. V súčasnosti sa pestuje v tropickom pásme po celom svete na vanilkových plantážach. Pretože kvety vanilky dokážu opeliť len včely jedného rodu, žijúce výlučne v oblasti Mexika, v iných častiach sveta sa musia kvety vanilky opeľovať ručne, čo značne predražuje jej pestovanie.

Zber plodov

Kapsuly sa musia pozbierať v správnej čase, nesmú byť prezreté. Najdôležitejšou látkou, ktorú plody vanilky obsahujú, je aromatický fenolický aldehyd vanilín, ktorý dodáva plodom príjemnú vôňu a sladkú chuť. Preto sa plody vanilky zbierajú tesne pred zrelosťou a podrobujú umelej fermentácii – vzniká tak vanilín.

Spôsoby spracovania plodov vanilky

Plody vanilky sa tesne po zbere spracovávajú rôznymi spôsobmi. Spracovanie plodov po zbere má hlavný význam v udržanie ich arómy, ktorá je veľmi cenná. Čerstvý struk je mäkký a poddajný.

  • Mokrý spôsob – spočíva v polminútovom sparení toboliek vo vriacej vode, rýchlom osušení a uložení na slnko.
  • Suchý spôsob – je používaný predovšetkým v Mexiku, začína zavädnutím toboliek v polotieni. Potom sa kapsuly striedavo sušia na slnku a potia v tieni.

Zemina či substrát pre orchideu

Orchideje patria medzi najkrajšie izbové kvety, ktoré môžeme pestovať. Dajú sa zakúpiť aj v supermarketoch, v bežných záhradníckych obchodoch a starostlivosť o ne zvládne takmer každý, len treba vedieť ako. Len rastlinky v dobrej kondícii nám budú kvitnúť a preto im treba dopriať to čo potrebujú.

Orchideje majú rady svetlo, ale nie priame slnko. V zimnom období im môžete predĺžiť deň pomocou umelého osvetlenia. Väčšine bežne pestovaným druhom orchideí vyhovuje normálna izbová teplota okolo 20 °C, maximum 25 °C. V zime by nemala teplota klesnúť pod 18 °C.
Orchideje zalievame opatrne, pretože neznášajú premočenie. Pred ďalšou zálievkou sa radšej prstami presvedčíme, či je povrch zeminy v kvetináči suchý. Na zalievanie sa používa iba mäkká, odstatá voda izbovej teploty.
Na frekvenciu polievania, na rast a prospievanie orchideí má vplyv kvalita a zloženie substrátu. Tak teda aký substrát je najvhodnejší?

Substráty pre orchideje.

Začiatočníkov trápi otázka, kde správny substrát zohnať, alebo ako ho správne namiešať. Skúsenejší či pokročilejší pestovatelia a profesionáli vedia, že je to neustále skúšanie a vylepšovanie pomeru základných komponentov, ich nahrádzanie vhodnejšími zložkami substrátu a porovnávanie ich vhodnosti pre jednotlivé druhy a typy orchideí. Je tiež jednoznačne preukázané, že substrát, ktorý sa osvedčil u jedného pestovateľa, úplne sklamal a nesplnil požiadavky u iného v iných, aj keď na prvý pohľad podobných, podmienkach.

Z toho vyplýva jediná istota – môžete si kúpiť už namiešaný substrát, ale nikdy to nebude presne ono a ak si ho namiešate sami, dostanete sa do kolotoča neustáleho vylepšovania a upravovania pomeru aj zložiek. Nie je totiž dobré použiť univerzálny substrát pre epifyty, terestrity, petrofyty a všetky ostatné … fyty.

Rovnako tak nie je identický substrát pre mladé rastliny a pre dospelé až výstavné exempláre. Preto sa pokúsim poskytnúť niekoľko návodov a vodítok, ktorými je možné sa vyhnúť najzákladnejším chybám a ľahšie sa dopracovať úspechu.

Rozdelenie orchideí do základných skupín:

Požiadavky orchideí na zloženie a vlastnosti substrátu: Najskôr je potrebné si rozdeliť základné skupiny orchideí aspoň na epifyty a terestrity. Tu sa totiž nároky jednotlivých typov najviac odlišujú a špecifické požiadavky týchto skupín je potrebné rešpektovať.

Epifyty: rastú prevažne na stromoch a ich korene slúžia na prichytenie na hostiteľskej rastline a súčasne aj k príjmu živín. Korene sú však väčšinou málo zakryté, alebo úplne obnažené a preto substrát pre túto skupinu musí byť veľmi vzdušný, neuléhavý, primerane nasiakajúci aj presychajúci. Pre mladé rastliny tejto skupiny môže byť podľa veľkosti jemnejšia a s o niečo vyššou schopnosťou zadržiavať vlhkosť, pretože tieto mladé rastlinky majú aj malý koreňový systém a tým sú tiež zraniteľnejšie pri výkyvoch teplôt a vlhkosti.

Terestrity: rastú prevažne v substrátoch pod stromami a kríkmi, v napadanom a spráchnivenom lístí, prípadne naplavených zeminách. Preto je ich koreňový systém odlišný a prispôsobený príjmu živín, uchyteniu v pôde, skalných štrbinách alebo podobnom podklade.

Komponenty substrátov:

Základom substrátu pre orchideje sú tie komponenty, ktoré aj v prírode tvorí základ pre uchytenie a rast koreňov.

  • drvená kôra: zvlášť borovicová, jedľová, dubová, ktoré neobsahujú veľa silíc a nepodliehajú tak ľahko rozkladu, ako napríklad kôra smreková. Používa sa v dvoch základných zrnitostiach. Pre mladé rastliny zrnitosť 0,2 – 1,0 cm, pre dospelé potom 1 – 3 cm. Menšie častice ako 0,2 cm sa odstraňujú ako odpad, pre dospelé je odpad všetko pod 1 c
  • rašeliník (Sphagnum): živý zelený rašeliník je v súčasnej dobe takmer nedostupný, pretože je väčšinou súčasťou chránených oblastí a získava sa iba z lokalít, kde prebieha ťažba rašeliny, alebo dreva a miesto by bolo aj tak zničené. Tieto možnosti sú však veľmi náhodné a obmedzené. Nedá sa s nimi kalkulovať, zvlášť pri väčšej spotrebe. Preto sa dováža a predáva, bohužiaľ len vo väčšom balení, sušené – biele Sphagnum z Nového Zélandu a tzv. biela rašelina z Bieloruska – (embargo).
  • rašelina – hrubá, vláknitá, pokiaľ nie je upravené pH, potom je treba ešte upraviť pridaním vápenca. Väčšina rašelinových substrátov však má už pôdnu kyslosť upravenú
  • drvený penový polystyrén – v hrubosti podľa základu kôry pre substrát a súčasne tiež vhodný vo väčších kúskoch ako drenáž na dno nádoby. Je potrebné si ale uvedomiť, že tento syntetický materiál nepodlieha rozkladu a pri presádzaní a likvidácii je problém sa ho zbaviť. Preto bol v Nemecku tiež, v komerčnej oblasti, zakázaný používať.
  • penový polyuretán (molitan) veľkosti 1-2 cm sa môže používať ako náhradka Sphagna, pretože zadržiava vlhkosť v substráte a postupným rozkladom uvoľňuje živiny, zvlášť dusík.
  • hnojivové prímesi – sušený kravinec, kompostovka, bukovka, Osmocoty, hnojivové tyčinky, u terestritov aj plné granulované hnojivá (NPK, Superfosfát, …) a pod.
  • dezinfekčné prímesi – drevené uhlie, korene papradí, pemza
  • novo používané komponenty – tropická stromová papraď, xaxim, polypodium vulgare, osmunda regalis (koreň paprade), kokosové čipsy (vyprané!)
  • experimentálne prvky – drobný koks, tehlová drť, korkový odpad, hobliny, hrubý piesok, štrk, keramzit, biolaston, škrupiny orechov, perlit (agroperlitu-hrubý) …

Úprava pH (kyslosti)

Podľa individuálnych požiadaviek jednotlivých druhov na kyslosť je nutné túto upraviť do prijateľnej tolerancie. Takáto úprava je však už zložitým postupom s potrebou vedomostí a možností výsledok zmerať pH metrom. Tento postup použijeme snáď len v prípade monokultúry vo väčšom rozsahu, kedy sa chceme vyvarovať väčším ťažkostiam.

Pre zvýšenie kyslosti je vhodná rašelina s pH 4-5, alebo kôra ihličnanov v podobnom pH rozsahu a alebo čerstvý rašeliník · pre zníženie kyslosti sa používa vápenec (mletý, alebo dolomitický)

Každý substrát potrebuje ako zložku kyslú, tak zložku zásaditú. Líšia sa len ich pomerom a celkovým výsledným číslom pH.

Musíme si tiež uvedomiť, že zdravotný stav, kondícia rastliny, tepelné a svetelné podmienky, sú prinajmenšom rovnako dôležité ako substrát, v ktorom rastlina rastie a z ktorého získava živiny.

Substrát pre epifyty

Základom je drvená borovicová kôra, ktorá tvorí základ substrátu (asi 60% objemového obsahu). Prídavky pre zlepšenie vlastností ako Sphagnum, polystyrén a molitan sa pridávajú v pomere, ktorý zodpovedá podmienkam, v ktorých bude použitý.

Je potrebné brať do úvahy najmä vysychanie a možnosť úpravy vodného režimu – čo je vždy individuálne. Vyššie uvedené vlastnosti jednotlivých komponentov by mohli byť v určovaní množstva vodítkom pre zvýšenie, alebo zníženie pomeru.

Ostatné komponenty sú na zváženie a skúsenostiach každého pestovateľa – drevené uhlie (je vhodné pre dezinfekciu poškodených koreňov a pôdnych hubových chorôb), škrupiny, keramzit a podobne ja osobne nepoužívam, ale niekto z nedostatku iného materiálu a potreby prevzdušniť substrát na ne nedá dopustiť na ich trvanlivosť.

Pestovanie v čistých hoblinách sa síce v mnohých prípadoch osvedčilo (ide o sterilný materiál) ale doba, po ktorú možno rastliny v tomto substráte pestovať nie je jednotná a líši sa podľa jednotlivých druhov orchideí aj hoblín. Môžete si všimnúť, že dovážané orchideje do hypermarketov sú často len v kôrovom substráte bez prímesí. Potom je nutné viac sa venovať hnojeniu a prísunu živín.

Substráty pre terestrity

Na rozdiel od epifytných majú hlavne zabezpečiť koreňovú výživu rastlín. Preto je ich zloženie odlišné a do substrátu sa pridáva väčšie množstvo zásoby hnojív.

Zloženie týchto substrátov sa potom skôr približuje zmesiam pre izbové okrasné rastliny. Základ je rašelina, prímesi podľa nárokov jednotlivých druhov – jemná borovicová kôra a polystyrén na prevzdušnenie, vápenec podľa potreby na úpravu pH, pozvoľna sa uvoľňujúce hnojivá – Osmocoty, rohová múčka, kostná múčka, NPK, močovina a pod.

Terestrity tiež na rozdiel od epifyt vyžadujú pre svoj koreňový systém trochu väčšie kvetináče a pokiaľ je to možné, najlepšie prospievajú vysadené vo voľnej pôde. Skleník alebo zimná záhrada, ktoré umožňuje aj v lete upraviť podmienky podľa požiadaviek zasadených orchideí.

Substráty pre petrofyty

Trebaaspoň spomenúť aj túto skupinu orchideí, ktorá sa síce v amatérskych zbierkach vyskytuje zriedkavo, ale pre úplnosť a odlišnosť ich požiadaviek.

Petrofyty sú rastliny rastúce na skalnatom podklade – v skalných štrbinách, v malých jamkách sklál s minimálnym množstvom naviateho, alebo naplaveného substrátu. Pre svoj rast však vyžadujú väčšinou takmer plné slnka a podložia kamenisté, ktoré sa ohrieva a chladne.

Do týchto substrátov dávame väčšie aj menšie kamene až drť ako základ, ktorý tvorí asi 60% objemu a zvyšok doplníme substrátom pre terestrity s pridaním väčších kúskov dreveného uhlia. Toto sa netýka hybridov, ale iba vzácnejších botanických druhov s ich špecifickými nárokmi. Treba tiež zistiť potrebnú hodnotu pH a podľa toho použiť vápenatú horninu, alebo lávový kameň, granodiority, pemzu a alebo iný vhodný prírodný komponent. V niektorých prípadoch sa používajú aj rôzne náhrady umelo upravované (napr. Aliflor, Keramzit apod.).

Chladnomilná orchidea Zygopetalum

Gratulanti mi doniesli prekrásnu orchideu že na okne mám ešte miesto na jednu. Ale netušili že ja mám len Phalaenopsis a že, nie všetky druhy orchideí majú radi toľko tepla. Na ceduľke napísané Zygopetalum.
Táto orchidea je trošku náročnejšia, hlavne na preliatie a preto sa neodporúča začiatočníkom, ak sa však dokážu, ubrániť prelievaniu tejto krásnej orchidey určite vykvitne, (pre kvitnutie je potrebný pokles nočnej teploty) Pokiaľ sa pestuje tam kde sa v zime „neotvára radiátor“ a dopraje sa jej kratšie obdobie sucha, potom vykvitne z ešte nevyzretých hľúz.

Okienko z literatúry: Zygopetalum (Hook.)

Orchidey tohto rodu sú epifytické, chladnomilné až temperované, nachádzajúce sa asi v 20 druhoch v Latinskej Amerike. Najznámejší z nich je z. MacKaya, často sa vyskytujúci v zbierkach amatérskych i profesionálnych pestovateľov, pre svoju nenáročnosť a aj pre začiatočníkov ľahkú dostupnosť. Ďalšie druhy už nie sú tak časté, ale v poslednej dobe sa objavujú veľmi vydarené hybridy, ktoré prinášajú nové farby (zelená, ružová, fialovo-čierna, biela a ich kombinácie) pri zachovaní nenáročnosti kultivácie. Niektoré hybridy i prenikavo ale veľmi príjemne voňajú.

Kultivačné podmienky všeobecne:

Podmienky pre pestovanie sú podobné ako u rodu Cymbidium, iba substrát by mal byť s väčšou prímesou hrubšieho a pórovitého materiálu na dne pestovateľskej nádoby dostatočná drenáž. Teploty v zimnom období do 12º C, v letnom období (½ júla až ½ septembra) vyžaduje asi 8 týždňov vegetačného pokoja s veľmi obmedzenou zálievkou pre dobrú indukciu kvetov. Dostatok nepriameho slnečného svetla

Hnojenie:
V dobe rastu nových výhonkov hnojíme v 14-denných intervaloch zálievkou 0,15% roztoku kvapalného hnojiva. V čase vegetačného pokoja až po nasadenie kvetov bez hnojenia, pre nárast a vývin kvetov potom mierne 1x za mesiac prihnojiť.

Presádzanie:
Presádzame po odkvitnutí len v prípade, že je to nutné z dôvodu:
– Rozložený a už príliš nasiakajúci substrát.
– Rastlina sa nezmestí do pestovateľskej nádoby a chceme ju rozdeliť
– Chceme odstrániť staré bezlisté pahľuzy a odumreté korene.
Keď presádzame tak do dostatočne hrubého a priepustného substrátu môžeme pridať aj trochu sušeného kravinca, alebo komplexného granulovaného hnojiva, ako hnojivú zásobu pre vegetačný nárast.
Pri predávkovaní dusíkatým hnojivom musíme počítať s tým, že rastlina môže jeden rok kvitnutia vynechať, ale výrazne sa jej zlepší kondícia a veľkosť pahľuzy.

Najrozsiahlejšia orchidea Dendrobium

Orchidea rodu Dendródium (lat. Dendrobium) patrí do podskupiny Dendrobiinae spolu s menej známymi rodmi Cadetia, Diplocaulobium, Epigenium a Flickingeria. Tento druh orchideje je najrozsiahlejší. Vyskytujú sa od Japonska až po Filipíny a tiež v Austrálii. Väčšina z nich rastie epifyticky na stromoch, iba hŕstka z týchto druhov orchideí rastie na zemi alebo na skalách. Rastlina má rada svetlo, ale nie priame slnko. Dendrobii vyhovuje normálna izbová teplota okolo 20 ° C, maximum 25 ° C. V zime by nemala teplota pri pestovaní rastliny klesnúť pod 15 °C.

Okienko z literatúry: Dendrobium (Sw.)

Rod Dendrobium zahŕňa viac ako 900 druhov so širokým areálom rozšírenia – od Srí Lanky cez juhovýchodnú Áziu po Japonsko, tichomorské ostrovy a Austráliu.
Tieto epifytické rastliny majú článkované zdurené pahľuzy, podľa druhu od niekoľkých cm až do dĺžky presahujúcej 1 meter. Listy sú krátke, kvety rastú jednotlivo, vo vzpriamenom alebo previsnutom strapci. Niektoré druhy sú vždy zelené, iné druhy sa vyznačujú opadaním listov.

Rod Dendrobium zahŕňa stovky prevažne epifytných druhov najrôznejších veľkostí a farieb. Jeho príslušníci sa vyskytujú vo veľmi rozmanitých prostrediach, preto aj ich nároky, predovšetkým pokiaľ ide o teplotu, potrebnú na indukciu kvitnutia a zdarný rast, sú rôzne.

U tohto rodu rozoznávame druhy:

  • chladnomilné napr. den. kingianum,
  • temperované napr. den. loddigessii,
  • teplomilné napr. den. Phalaenopsis.

V juhovýchodnej Ázii bolo vyšľachtené veľké množstvo hybridných rastlín, ktoré bez problému kvitnú veľkými kvetmi rôznych farieb, väčšinou v zimnom období až na jar, a sú tolerantnejšie k pestovateľským nárokom. Najmä teplomilné hybridy sa dajú s úspechom pestovať na parapete za oknom.

Hybridy
Hybridy sa základom den.nobile vytvorili vďaka usilovnosti pána Yamamota na Hawaii samostatnú a veľmi obsiahlu skupinu tzv. Yamamoto hybridy s veľkou škálou farieb a odtieňov. Táto skupina je skôr chladnomilnejšia, darí sa im najlepšie celé leto vonku na zatienenom mieste až do prvých mrazíkov. Práve rozdiely medzi dennou a nočnou teplotou, spolu s redukovanou zálievkou, indukujú tvorbu kvetných púčikov a za toto „macošké zaobchádzanie“ sa rastliny odmenia krásnou násadou kvetov.

Kultivačné podmienky všeobecne:

Dendrobie pestujeme dostatočne ukotvené na bloku, alebo v malých kvetináčoch s trochou epifytního substrátu a dostatočnú drenážou na dne. Pri ukotvení na bloku platí, že rastliny musia byť priviazané aj na niekoľkých miestach k opore, alebo závesu, pretože ide o výšku niekoľkých pahľúz zaťažených kvetmi až 50 cm vysokými, na maličkej základni. Rastlinám každoročne, väčšinou na jar prirastajú nové pahľuzy, ktoré počas jesene a zimy vyzrievajú. Veľmi staré, nevzhľadné pahľuzy bez listov je možné odrezať. V horúcich a suchých letných dňoch vonku umiestnené rastliny 1-2x denne rastliny orosíme (nie na noc).
Teplomilné druhy den.phalaenopsis lepšie kvitnú, sú – ak v malých pestovateľských nádobách a môžu byť nastavené tak tesne, že sa navzájom podopierajú.

Zalievanie:
Dendrobium zalievame opatrne, pretože neznášajú premočenie. Pred ďalšou zálievkou sa radšej prstami presvedčíme, či je povrch zeminy v kvetináči suchý. Na zalievanie sa používa iba mäkká, odstatá voda izbovej teploty najlepšie teplá. Ak pestujeme rastlinu v zime v chlade, obmedzíme zálievku. Vzdušná vlhkosť by sa mala pohybovať okolo 80%.

Hnojenie:
Dendrobie hnojíme iba mierne a to na jar (1x za 14 dní prihnojujeme hnojivami pre orchideje, ktoré neobsahujú vápno) pri náraste nových výhonov po odkvitnutí až v lete pri dokončovaní rastu nových pahľúz a ich vyzrievaní. Potom hnojenie zastavíme a redukujeme aj zálievku. U teplomilných (den.phalaenopsis) nie je tento postup tak výrazne potrebný ako u studenovodných (den.nobile).

Presádzanie:
Dendrobie presádzame veľmi málo. Z dôvodu delenia, obnovy substrátu alebo odstraňovania väčšieho množstva starých a bezlistých pahľúz. Vždy po odkvitnutí pri začiatku nárastu nových pahľúz a tvorby nových koreňov. Dendrobium sa presádza približne po troch až štyroch rokoch do nepríliš veľkého kvetináča, ktorý by však nebránil správnemu rastu rastliny. Používame špeciálne kúpenú pôdnu zmes pre orchideje.

Dendrobium rozmnožujeme delením a vzdušnými koreňmi.

Choroby

  • Hnedé škvrny na listoch – Ak sú škvrny tvrdé a suché, príčinou je popálenie slnkom. Škvrny neodstraňujte, ale zaistite pred priamymi slnečnými lúčmi pritienenie. Ak sú škvrny mäkké, je to príznak hubovej choroby. V tomto prípade napadnutú časť rastliny ihneď odstráňte.
  • Vodorovný alebo sklonený rast – Najčastejšou príčinou je nedostatok svetla, orchideje totiž potrebujú veľmi dobré osvetlenie. Ak však má orchidea dostatok svetla a napriek tomu je skleslá, možnou príčinou je nesprávna zálievka.
  • Plesnivý povlak na listoch – Príčinou je padlí, ktoré sa môže sa šíriť pri častom rosení listov za chladu, a tiež ak je vyparovanie vody z listov obmedzené.
  • Žiadne kvety -Príčinou sú nevhodné podmienky prostredia, v ktorom orchideu pestujete. Táto príčina sa zároveň tiež prejavuje nezdravým rastom orchideje.
  • Škodcovia – Roztočce, štítničky, červce a vošky.

Dendrobium a jeho druhy

  • Dendrobium densiflorum
  • Dendrobium nobile
  • Dendrobium aphrodite
  • Dendrobium atroviolaceum
  • Dendrobium bairdianum
  • Dendrobium brassii
  • Dendrobium byirdianum
  • Dendrobium Carpa
  • Dendrobium devonianum
  • Dendrobium ema GreenPan
  • Dendrobium emma

Dva najčastejšie predávané druhy Dendrobium Phalaenopsis, Dendrobium nobile a taktiež Dendrobium bigibbum. Majú úplne odlišné nároky.

Podzemná orchidea Rhizanthella

Rhizanthella, bežne známa ako podzemná orchidea, je to malý epiparazitný, nechlorofylný, podzemný rod orchidey. Má tri známe druhy, všetko sú endemitom z Austrálie. Rastú v piesočnatej pôde suchej východnej a západnej Austrálií vo výške 300 – 400 m. n. m. V súčasnosti existuje v prírode cca 300 exemplárov. Pred verejnosťou sú presné miesta výskytu držané v tajnosti. Skratka v odborných časopisoch Rhi.

Objavil ju Jack Trott na jar v roku 1928 vo svojej záhrade, kde sa z čudnej prasjliny v zemi šírila sladká vôňa. Tento objav v roku 1928 spôsobil taký rozruch medzi milovníkmi orchideí, že bol vytvorený voskový model ktorý putoval po Británii.

Tieto orchidey sú zriedkavé a ich stav je považovaný za zraniteľný na kritický, väčšinou kvôli strate prirodzeného prostredia. Žijú v podzemí v symbióze  s mykoríznou hubou Thanatephorus Gardner, ktorá sa vyskytuje pri tomto kríkoch s názvom Melaleuca uncinata.

Keď orchidea pripravuje na kvet, osamelé kvetenstvo prerazí na povrch, spod hrabanky. Vzhľadom na ich zriedkavosti, všetky druhy sú ohrozené (=) ako zraniteľné tajné.

Pavúčia orchidey Brassia

Ide o prekrásnu orchideu. Táto „tigrica“ dostala meno po anglickom botanikovi a cestovateľovi Williamovi Brassovi, ktorý rod Brassia objavil v Latinskej Amerike.
Brassia je rod orchideí zaradených do podkmeňa Oncidiinae. Prirodzene sa vyskytuje v Mexiku, Strednej Amerike, Západnej Indii a severnej časti Južnej Ameriky, s jedným druhom (B. Caudete) rozšírenom na Floride.
Jej skratka v záhradníctvach je Brs.

Brassia druh a jeho populárne hybridy sú bežné v kultivácii. Sú pozoruhodné má charakteristické, dlhé a pretiahnuté okvetné lístky (u niektorých klonov dlhšia ako 50 cm), ktoré im prepožičali pomenovanie „pavúčia orchidea“.

Okienko z literatúry: Brassia (R.Br.)

Rod bol pomenovaný po Williamovi Brassovi, britskom botanikovi a ilustrátorovi, ktorý zbieral rastliny v Afrike pod vedením Sira Josepha Banks.

Tento epifytický rod sa vyskytuje vo vlhkých lesoch od hladiny mora do nadmorskej výšky 1500 m, v Peruánskych Andách. Výskyt je väčšinou obmedzený na určité oblasti, ale Brassia Caudete sa nachádza po celej zemepisnej oblasti.

Majú veľké eliptické, podlhovasté pahľuzy s jedným alebo dvoma listami na vrchole, bočné, nerozvetvené kvetenstvo s množstvom kvietkov s malými kvetinovými listeňmi. Pisk okvetných lístkov nie je pripojený do kolóny. Peľnica drží úzka stonka. Má dve dvojradé, listové puzdrá okolo základne, z ktorej vystupuje kvetenstvo.

Orchideje rodu Brassia majú veľmi špecifickú metódu pre opeľovanie: využíva entomofilné t.j hmyzosnubné opeľovanie hmyzom, v tomto prípade konkrétne samička ôs loviace pavúky rodov Pepsis a Campsomeris. Mylné mimikry piskov kvetu Brassia, osy lákajú a tie sa snažia uchopiť svoju korisť bez úspechu. Týmito pohybmi osa prichádza do styku s peľnicou, ktorá potom drží na jej hlave. Tým, že letí do iného Brassia kvetu, táto kvetina dostane opeľovanie.

Pestovanie:

Potrebuje slnečné stanovište po celý rok. V lete na južnej strane však bude potrebné trocha zatienenie. Ak má dostatok svetla nádherne kvitne. Ideálne sú poloteplé skleníky s dostatočným vetraním. V zime potrebuje pokoj s teplotou okolo 15 ˚C.

Voda, vlhkosť, hnojenie
V období rastu zalievajte orchideu výdatne, ale medzi jednotlivými zálievkami by mal substrát zakaždým vyschnúť. Po vyzretí hľúz zálievku znížte a zalievajte len mierne, kým rastlina nezačne nasadzovať kvet. Kvetinu môžete tiež rosiť, ale bude to stačiť len za horúcich letných dní. Ak sa zálievanie preháňa, môže to spôsobiť hnilobu hľúz a naopak pri nedostatočnej vlhkosti rastlinu napádajú roztočce a červce.
Ako každá rastlina i orchideu potrebuje pohnojiť. V čase vegetácie pridajte hnojivo k zálievke raz za štrnásť dní.

Brassie presádzajte pokiaľ možno každý rok alebo aspoň každý druhý rok a to vždy na jar. Nikdy ju nepresádzajte v období kvitnutia. V lete ju pokojne môžete presťahovať von, pobyt vonku orchidei svedčí.

Previsnuté Brassie nádherne vyniknú v závesných nádobách.

Zoznam druhov

Druhy prijaté v máji 2014:

Brassia allenii L.O.Williams ex C.Schweinf. – Honduras, Panama
Brassia andina (Rchb.f.) M.W.Chase – Colombia, Ecuador, Peru
Brassia andreettae (Dodson) Senghas in F.R.R.Schlechter – Ecuador
Brassia angusta Lindl. – Venezuela, Guyana, northern Brazil
Brassia angustilabia Schltr. – Panama, Brazil (Amazonas)
Brassia arachnoidea Barb.Rodr. – Rio de Janeiro
Brassia arcuigera Rchb.f. – Honduras, Costa Rica, Panama, Colombia, Venezuela, Ecuador, Peru
Brassia aurantiaca (Lindl.) M.W.Chase – Colombia, Venezuela, Ecuador
Brassia aurorae D.E.Benn. – Peru
Brassia bennettiorum (Dodson) Senghas in F.R.R.Schlechter – Peru
Brassia bidens Lindl. – Venezuela, Guyana, northern Brazil
Brassia bowmanii (Rchb.f.) M.W.Chase – Colombia
Brassia brachypus Rchb.f. – Ecuador, Peru, Bolivia
Brassia brevis (Kraenzl.) M.W.Chase – Colombia, Ecuador
Brassia brunnea Archila – Guatemala
Brassia caudata (L.) Lindl. – Mexico, Central America, Florida, Greater Antilles, Trinidad, northern South America
Brassia cauliformis C.Schweinf. – Peru
Brassia chloroleuca Barb.Rodr. – Guyana, French Guiana, Brazil
Brassia chlorops Endrés & Rchb.f. – Nicaragua, Costa Rica, Panama
Brassia cochleata Knowles & Westc. – northern South America
Brassia cyrtopetala Schltr. – Colombia
Brassia diphylla (H.R.Sweet) M.W.Chase – Colombia
Brassia dresslerorum Archila – Guatemala
Brassia ecuadorensis (Garay) M.W.Chase – Ecuador
Brassia endresii (Kraenzl.) ined. (syn Solenidium endresii Kraenzl.) – Central America
Brassia escobariana Garay – Colombia
Brassia euodes Rchb.f. – Colombia, Ecuador, Peru
Brassia farinifera Linden & Rchb.f. – Ecuador
Brassia filomenoi Schltr. – Peru
Brassia forgetiana Sander – Peru, Brazil, Venezuela
Brassia garayana M.W.Chase – Ecuador, Peru
Brassia gireoudiana Rchb.f. & Warsz. – Costa Rica, Panama
Brassia glumacea Lindl. – Colombia, Venezuela, Ecuador, Peru
Brassia glumaceoides M.W.Chase – Colombia, Venezuela
Brassia horichii (I.Bock) M.W.Chase – Costa Rica, Panama
Brassia huebneri Schltr. – French Guiana, Brazil
Brassia iguapoana Schltr. – Brazil (Amazonas)
Brassia incantans (Rchb.f.) M.W.Chase – Colombia, Ecuador, Peru
Brassia jipijapensis Dodson & N.H.Williams – Ecuador (Manabí)
Brassia keiliana Rchb.f. ex Lindl. – Colombia, Venezuela, Guyana
Brassia koehlerorum Schltr. – Peru
Brassia lanceana Lindl. – Panama, Trinidad & Tobago, northern South America
Brassia macrostachya Lindl. – Venezuela, Guyana
Brassia maculata R.Br. in W.T.Aiton – Mexico, Central America, Cuba, Jamaica
Brassia mendozae (Dodson) Senghas in F.R.R.Schlechter – Ecuador
Brassia minutiflora (Kraenzl.) M.W.Chase – Colombia
Brassia neglecta Rchb.f. – Guyana, Venezuela, Bolivia, Colombia, Ecuador, Peru
Brassia ocanensis Lindl. – Venezuela, Bolivia, Colombia, Ecuador, Peru
Brassia panamensis (Garay) M.W.Chase – Panama
Brassia pascoensis D.E.Benn. & Christenson – Peru
Brassia peruviana Poepp. & Endl. – Peru
Brassia pozoi (Dodson & N.H.Williams) Senghas in F.R.R.Schlechter – Ecuador, Peru
Brassia pumila Lindl. – Guyana, Venezuela, French Guiana, Colombia, Peru, Brazil
Brassia rhizomatosa Garay & Dunst – Venezuela, Peru
Brassia rolandoi (D.E.Benn. & Christenson) M.W.Chase – Peru
Brassia signata Rchb.f – Peru, Bolivia, Oaxaca, Guerrero
Brassia suavissima Pupulin & Bogarín – Costa Rica
Brassia sulphurea (Rchb.f.) M.W.Chase – Venezuela
Brassia thyrsodes Rchb.f. – Bolivia
Brassia transamazonica D.E.Benn. & Christenson – Peru
Brassia verrucosa Bateman ex Lindl. – Mexico, Central America, Venezuela, Brazil
Brassia villosa Lindl. – Guyana, Venezuela, Brazil
Brassia wageneri Rchb.f. – Guyana, Venezuela, Brazil, Colombia, Peru
Brassia warszewiczii Rchb.f. – Ecuador

Medzirodové hybridy:

×Alexanderara (Brassia x Cochlioda x Odontoglossum x Oncidium)
×Aliceara (Brassia x Miltonia x Oncidium)
×Bakerara (Brassia x Miltonia x Odontoglossum x Oncidium)
×Banfieldara (Ada x Brassia x Odontoglossum )
×Beallara (Brassia x Cochlioda x Miltonia x Odontoglossum )
×Brapasia (Aspasia x Brassia)
×Brassada (Ada x Brassia)
×Brassidium (Brassia x Oncidium)
×Brassioda (Brassia x Cochlioda)
×Brassochilus (Brassia x Leochilus)
×Brilliandeara (Aspasia x Brassia x Cochlioda x Miltonia x Odontoglossum x Oncidium)
×Crawshayara (Aspasia x Brassia x Miltonia x Oncidium)
×Degarmoara (Brassia x Miltonia x Odontoglossum )
×Derosaara (Aspasia x Brassia x Miltonia x Odontoglossum )
×Duggerara (Ada x Brassia x Miltonia)
×Eliara (Brassia x Oncidium x Rodriguezia)[4]
×Forgetara (Aspasia x Brassia x Miltonia)
×Goodaleara (Brassia x Cochlioda x Miltonia x Odontoglossum x Oncidium)
×Hamiltonara (Ada x Brassia x Cochlioda x Odontoglossum )
×Johnkellyara (Brassia x Leochilus x Oncidium x Rodriguezia)
×Maclellanara (Brassia x Odontoglossum x Oncidium)
×Miltassia (Brassia x Miltonia)
×Norwoodara (Brassia x Miltonia x Oncidium x Rodriguezia)
×Odontobrassia (Brassia x Odontoglossum)
×Pettitara (Ada x Brassia x Oncidium)
×Roccaforteara (Aspasia x Brassia x Cochlioda x Odontoglossum)
×Rodrassia (Brassia x Rodriguezia)
×Rohriara (Ada x Aspasia x Brassia)
×Sanderara (Brassia x Cochlioda x Odontoglossum)
×Sauledaara (Aspasia x Brassia x Miltonia x Oncidium x Rodriguezia)
×Schafferara (Aspasia x Brassia x Cochlioda x Miltonia x Odontoglossum)
×Shiveara (Aspasia x Brassia x Odontoglossum x Oncidium)
×Wingfieldara (Aspasia x Brassia x Odontoglossum)

Neznáme orchideje Pseudolaelia

Pseudolaelia je menej známy rod malých orchideí patriaci k rodine (Orchidaceae), celý rod je endemitom z Brazílie. Skratka používaná v záhradnícvach je Pdla.
Kvety týchto orchideí sa podobajú tým z rodu Laelia, ale hlavný rozdiel medzi týmito dvoma rodmi spočíva vo vegetatívnej časti.

Rod Pseudolaelia

Jednotlivé druhy rastú prevažne na veľmi malých náleziskách spolu s rupicolami na sklalních masívoch, prípadne ďalšími epifytami v nižších polohách v lesoch, alebo na pobreží Atlantiku. Tieto orchidey sa vyskytujú výhradne vo východnej Brazílii, často ako epifyty.

Niektoré z nich sú litofyty, tvoriace krovie na skalách. Iné, ako Pseudolaelia vellozicola, sú semi-epifyty a možno ich nájsť ako rohožkovú pokrývku pri komunách trávových kríkov rodu Vellozia na osamotených vrchoch (kupolovitých žulových alebo rulových skalných odkryvoch) v dažďovom pralese Brazílskeho Atlantiku, ktoré si vyžaduje prispôsobenie extrémnym podmienkam životného prostredia (sucho, izolácia)

Podzemky sú rozšírené. Ich pahľuzy sú vretenovité, valcovité až kužeľovité, nesúce tri až osem listov. Jedná sa o apikálne, opadavé, vzpriamené, kožovité a špicaté. Bázy listov sa pripájajú k pahľuze vhornej tretine až na vrchol.

Kvetenstvo je dlhý strapec, vyrastajúci z vrchol pahľuzy, s neurčeným množstvom malých bielych až ružových kvetov, otvárajúcich sa v po sebe idúcich tak skupinách na vrchol.

Opeľovanie sa vykonávajú kolibríky, motýle, muchy a blanokrídlovce. Kvety Pseudolaelia corcovadensis, sú samo-opeľovacie, no sú tiež opeľované podvodom zo strany včiel Bombus (Fervidobombus) atratus napodobňovaním bežných včiel, priťahujúc kvetinovou potrvou. Avšak, tieto návštevy sú pomerne zriedkavé

Druhy Pseudolaelia

Ich nomenklatúra tiež prešla mnohými úpravami ale tu sú použité názvy v súčasnosti platné podľa registra RHS. U niektorých taxónov (holotypus) nie sú zatiaľ známe žiadne variety, alebo odchýlky od základného typu.

Druhy prijaté od júna 2014 (podľa apps.kew.org/wcsp/):

  • Pseudolaelia aromatica Campacci (2009) – Minas Gerais
  • Pseudolaelia ataleiensis Campacci (2009)- Minas Gerais
  • Pseudolaelia brejetubensis M.Frey (2003) – Espírito Santo
  • Pseudolaelia calimaniorum V.P.Castro & Chiron (2008) – Espírito Santo
  • Pseudolaelia canaanensis (Ruschi) F.Barros (1994) – Espírito Santo
  • Pseudolaelia cipoensis Pabst (1973) – Serra do Cipó
  • Pseudolaelia citrina Pabst (1976) – Minas Gerais, Espírito Santo
  • Pseudolaelia corcovadensis Porto & Brade (1935) – Rio de Janeiro
  • Pseudolaelia dutraei Ruschi (1949) – Espírito Santo
  • Pseudolaelia freyi Chiron & V.P.Castro (2004) – Espírito Santo
  • Pseudolaelia geraensis Pabst (1967) – Minas Gerais
  • Pseudolaelia irwiniana Pabst (1973) – Serra do Espinhaço
  • Pseudolaelia maquijiensis M.Frey (2005) – Espírito Santo
  • Pseudolaelia oliveirana V.P.Castro & Chiron – Espírito Santo
  • Pseudolaelia pavopolitana M.Frey (2005) – Espírito Santo
  • Pseudolaelia × perimii M.Frey – Espírito Santo (P. brejetubensis × P. freyi)
  • Pseudolaelia pitengoensis Campacci – Minas Gerais
  • Pseudolaelia regentii V.P.Castro & Marçal – Bahia
  • Pseudolaelia vellozicola (Hoehne) Porto & Brade (1935) – Bahia, Espírito Santo

Zdroj: en.wikipedia.org/wiki/Pseudolaelia